22.1.2010 |
Som verná čitateľka Života a nenechám si ujsť ani jedno číslo. Už dlhší čas žijem v USA, v New Yorku, no rodičia mi ho sem pravidelne posielajú. Vždy si v ňom nájdem čosi, čo je pre mňa nesmieme zaujímavé, poučné i zábavné. Preto Život považujem za vynikajúci časopis.
V poslednom čase ma veľmi začali priťahovať aj príbehy pod názvom (Ne)uveriteľné? Priznám sa Vám, vážená pani Vierka, že spočiatku som ich takmer vôbec nečítala. Považovala som ich totiž za výmysly, ba až úplné hlúposti. Neraz som sa sama seba pýtala, či ľudia skutočne nemajú inú robotu, len písať do časopisu také nezmysly. Jednoducho, čo sa týka pravdivosti príbehov vo Vašej rubrike, neverila som im ani pol slova! Stalo sa mi však čosi, čo ma prinútilo zmeniť názor. Začnem však úplne od začiatku.
Pred štyrmi rokmi som sa na dovolenke v Monaku zoznámila s mladým pekným Američanom. Bolo to náhodné stretnutie a padli sme si do oka na prvý pohľad. Ani jeden z nás nič také dovtedy nezažil. Ja som vtedy mala dvadsať, on dvadsaťpäť rokov. Boli sme do seba veľmi zamilovaní a nevedeli sme jeden bez druhého vydržať ani minútu. Dovolenka sa však blížila ku koncu a ja som bola nepredstaviteľne nešťastná, že ho už viac neuvidím. No nestalo sa tak. Dlhší čas sme si písali a potom sa zrazu zjavil pri dverách nášho domu s obrovskou kyticou ruží. Cítila som priam neopísateľné šťastie. Odvtedy sme sa stretávali častejšie. Raz prišiel on k nám, inokedy mi poslal letenku a ja som išla za ním. Jednoducho, nemohli sme jeden bez druhého žiť. Všetko nám perfektne klapalo - až priveľmi. On si výborne rozumel s mojimi, ja zasa s jeho rodičmi. A tak netrvalo dlho a rozhodli sme sa, že sa vezmeme. Všetci boli šťastní, no my dvaja najviac! Krátko po svadbe sme odleteli do Ameriky na svadobnú cestu, kde som zistila, že čakám dieťatko. Boli sme plní nádejí a plánov do budúcnosti. O šesť mesiacov neskôr musel môj manžel odísť na služobnú cestu do Južnej Ameriky (v tom čase sme už žili v New Yorku). Obaja sme z tej cesty boli smutní, nechceli sme byť od seba odlúčení ani len na tie tri dni. No keďže manžel chcel vo svojej práci napredovať, musel rozhodnutie zamestnávateľa prijať. A tak som ostala v našom byte sama a cítila som sa tam hrozne opustená. Asi o desiatej hodine večer sa mi podarilo zaspať, no o hodinu neskôr som už znova bola hore. Zaplavil ma stiesňujúci pocit a nemohla som poriadne dýchať. Išla som teda do kúpeľne osviežiť sa studenou vodou. Keď som sa pozrela do zrkadla, neuvidela som v ňom svoju tvár, ale manželovu! Takmer som od strachu stratila vedomie. Zmocnil sa ma čudný pocit. A vtedy zazvonil telefón. Ako som k nemu kráčala, zaplavil ma pocit pokoja a nebála som sa. Správu o manželovej smrti - zahynul pri autonehode z letiska do hotela - som prijala úplne pokojne. Plakať som začala až na druhý deň a musela som brať aj prášky na upokojenie, lebo nik ma nevedel utíšiť. Keď som neskôr o svojom zážitku v kúpeľni rozprávala mame a svokre, obe mi verili a vraveli, že manžel sa so mnou prišiel rozlúčiť. Svokre sa o ňom snívalo tej istej noci, keď zahynul. Ich slová ma aspoň trochu upokojili, usilovala som sa nemyslieť na minulosť. Keď sa mi neskôr narodila krásna dcérka Jessica, môj život znova dostal zmysel. To malé stvorenie sa pre mňa stalo všetkým na svete. Venovala som jej maximum času, ale zvládala som aj svoje pracovné povinnosti. Všetko sa zdalo krásne. Malá Jessica, miláčik celej rodiny, rástla. Skôr než dovŕšila rok, vedela chodiť, a ako dvojročná pekne rozprávať. Bola som na ňu pyšná a som stále viac a viac.
Nepochopiteľná záchrana dieťaťa
A práve k nej sa viaže môj druhý zážitok. Minulé leto som s dcérkou odcestovala k priateľom do Londýna. Bolo nádherné počasie a ja som sa v kruhu blízkych ľudí cítila veľmi dobre. Raz popoludní mi priateľ Jim navrhol, aby sme si večer zašli niekde zabaviť sa. Najprv som kvôli Jessice nesúhlasila, no Jim k nej zohnal pestúnku, a tak som nakoniec privolila. Veď od manželovej smrti som trávila voľný čas len doma. A tak sme teda s Jimom a ešte niekoľkými priateľmi vyrazili do nočného Londýna. Naspäť sme sa vracali asi okolo tretej hodiny nadránom, veselí a hluční. Keď taxík zastal pred domom, uvideli sme množstvo ľudí. Najskôr sme nič nechápali, potom sme zmeraveli. Dom na najvyššom poschodí, kde sa nachádzal Jimov byt - horel ! Vtom som v dave ľudí zbadala dcérkinu pestúnku. Rozbehla som sa k nej, no Jessica s ňou nebola. Na otázku, kde je moje dieťa, šokovaná pestúnka ukazovala na dom. Nehľadiac na nebezpečenstvo, rozbehla som sa do horiaceho domu, zatiaľ čo vonku húkali prichádzajúce hasičské a policajné autá. Nič na svete ma však už vtedy nemohlo zadržať. Ako šialená rútila som sa po schodoch hore. V Jimovom byte už všetko horelo. Závesy, koberce, nábytok, tapety. Skrátka všetko, čo mohlo! So slzami v očiach som vbehla dnu, utekala som do spálne a tam prekvapene ostala stáť. Aj tu horela posteľ, tapety, závesy, koberec, no detská postieľka bola nedotknutá! Jessica v nej spokojne sedela a usmievala sa na mňa. Rýchlo som ju vzala do náručia a priam s ňou letela von. Ľudia sa na nás pozerali s úžasom. Podobne však aj lekári, ktorí nenašli na mojom tele ani jedinú popáleninu, hoci som bežala po horiacich kobercoch! Vôbec nezveličujem, keď poviem, že boli z toho šokovaní. Ani malá Jessica neutrpela čo len najmenšiu ujmu na zdraví. Neskôr mi povedala, že pri nej celý čas stál nejaký ujo a dával na ňu pozor. Najskôr som si myslela, že asi videla podpaľača. No keď mi toho muža opísala, zmeravela som. Tým ujom pri nej bol môj nebohý manžel. Jej otec, ktorého fotografiu však nikdy nevidela 
Po jeho smrti som trpela depresiami a nezniesla som pri sebe nič, čo pripomínalo minulosť. Preto som všetky naše spoločné albumy poslala rodičom do Rožňavy. Jessica sa k nim teda dostať nemohla! Po požiari mi povedala aj to, že ten ujo je s ňou vždy, keď sa niečoho bojí. Moja dcérka sa ma nikdy nepýtala na otca, a ja som jej o ňom hovoriť nechcela, lebo ešte aj dnes, vo chvíli, keď Vám píšem tento list; ma spomienky veľmi bolia. Premohla som sa však a dcérke som povedala, že ten ujo bol jej otecko. Usmiala sa a odvetila: "Ľúbim ho!"
Všetko, čo som prežila, bol pre mňa šok. Dovtedy som na veci medzi nebom a zemou neverila. Teraz však už verím! Presvedčila som sa o tom na základe vlastnej skúsenosti. Verím, že môj manžel nad nami bdie a nedopustí, aby sa nám stalo niečo zlé. A to ma napĺňa pokojom a istotou.
To sú teda moje zážitky, o ktoré som sa s Vami chcela podeliť. Dúfam, že otvoria oči mnohým ľuďom a oni uveria, že takéto veci sa skutočne stávajú. Nikdy som nebola veriaca a moja rodina takisto nie. Dnes však už uvažujem, či bol môj doterajší postoj správny.
Život 25 / 1995 str. 66
Rychlá nabídka